99% ... to sme MY, bežní ľudia. Tí, čo ma milujú, i tí čo ma nenávidia. Keď tu teraz napíšem, že zbožňujem amerických spisovateľov ako Gary Zukav, Suzanne Collins, Robin Sharma... či nemeckého Eckharta Tolla..., že by som chcela vidieť Kaliforniu, Floridu, Niagarské vodopády..., že zbožňujem knihy Mária Simmela, ktorý bol po 2. svetovej vojne v sovietskom zajatí, budem prozápadná, proamerická. Keď napíšem, že som presvedčená o tom, že Krym patrí Rusku nie len z historického hľadiska, ale hlavne z toho ľudského... že tým ľuďom, ktorí tam žijú môžete vyrvať korene len násilím...oni veľmi dobre vedia kam patria, ich srdcia bijú v rovnakom rytme ako srdce národa, a ten národ je ruský... potom budem putinovec a začnete ma hromadne sťahovať do Ruska.
Som proslovenská a jediná škatuľa do ktorej sa nechám bez reptania hodiť je tá, na ktorej svieti nápis „človek„. Je to presne tá škatuľa, do ktorej patríte aj VY. Nechcem teraz písať o tom, čo nás rozdeľuje, ale o tom, čo nás naopak spája, to čo máme všetci spoločné. Môžu sa nás naši vládcovi pokúšať rozdeliť na skupinky pod záštitou hesla: „Rozdeľuj a panuj!“ , no vždy budeme mať niečo spoločné. A tým je naša túžba po pokojnom, dôstojnom živote... po živote, v ktorom sa ctia morálne hodnoty, kde pokora a úcta k človeku nie sú len otrepané frázy, ale sú aj kompasom pre ľudí, ktorí nás majú viesť. Som hlúpa, keď napíšem, že nás vedú presne opačným smerom? Vyvolávajú v nás nenávisť, roky staré nepriateľstvá, hnev, či strach, len aby nás poštvali jedného proti druhému. Presne tak ako sa im to podarilo na Ukrajine, kde brat zabíja vlastného brata.
Dnes je úplne jedno akej národnosti sme, tí ktorí tvoria mocenskú elitu, ohrozujú všetky národy bez rozdielu. Všetkých ľudí rovnako... či už je to Rus, Američan, Slovák... a akoby si neuvedomovali, že ohrozujú aj seba. Ak vykrvácame, tak pekne spoločne... zákony prírody, či Vesmír nebudú robiť žiadne rozdiely. Vládcovia si nekúpia za nakradnuté peniaze milosť... nikto ich nespasí. Ich bezohľadná, arogantná túžba po moci je deštruktívnou energiou, ktorá je najviac v protiklade s JEDNOTOU. Keby poznali základy kvantovej fyziky, pochopili by, že idú sami proti sebe. No to, že sú hlúpi oni predsa ešte neznamená, že musíme byť aj my.
Ľudia... zobuďme sa skôr ako si naša matička Zem povie, že na svojom chrbte odmieta ďalej nosiť tých parazitov, ktorí stratili kontakt s Bytím. Počúvajte vlastné srdce a nie tie lži, ktorými nás mocní kŕmia prostredníctvom médií. Umelo nám vytvárajú neexistujúceho nepriateľa, ktorý nás akože ohrozuje. Tak jednoducho dokážu z obete spraviť páchateľa, z páchateľa obeť. Je to hra ilúzií... hra obrazov... klam. Ako cvičené opice si večer o 19h sadneme ku správam a informácie, ktoré nám podsunú prijmeme za svoje vlastné pravdy... Netušíme, že média pôsobia na našu psychiku a prostredníctvom podvedomých hypnotických sugescií nás oberajú o slobodnú vôľu, vlastné myšlienky... skutočnú pravdu.
Sme takí krásni, napriek všetkým svojim strachom, bolestiam a tŕňom v duši. Toľko sme sa toho naučili, toľko sme dokázali... Vzlietli sme do výšin, postavili mrakodrapy, transplantovali srdce. Tak... už zostáva len jediné. Naučiť sa žiť. Keď diabol poprehadzuje morálne hodnoty, môže byť cena za pokrok privysoká. Prehráme? Vykrvácame? ... Alebo zvíťazí konečne zdravý rozum? Nech vás vo vašich životoch motivuje láska a sloboda. Tých čo ma milujú, i tých čo ma nenávidia. Jedno krásne príslovie hovorí: „Nenávidíme veľa ľudí len preto, že sme pohodlní hľadať možnosť ako ich milovať.“ Súhlasím :o)
Úryvok z knihy môjho obľúbeného autora Mária Simmela, ktorý bojoval v 2. svetovej vojne... dezertoval, keď videl ako jeho veliteľ mučil mladého chlapca... a po vojne sa stal sovietskym zajatcom: „Vtedy, roku 1948, keď som bol tlmočníkom Američanov na stanici vojenskej polície vo Viedni, mal som veľa skvelých priateľov, rakúskych aj iných: Marcela z Besanconu, Georga z Liverpoolu, Tinyho, ako sme volali vyše dvojmetrového čierneho veliteľa seržanta z Tuscaloosy v Alabame, Sašu, ktorého domov bol za Kaukazom – všetci v mojom veku, vojaci, mladí, ktorí sa z toho dostali. Vzájomne sme si priznali, aký sme mali veľký strach, ako veľmi sme sa báli, že zostaneme mrzákmi alebo to vôbec neprežijeme. A teraz ten neobyčajný, neopísateľný pocit šťastia: Je po vojne! Je preč! Preč je peklo a mor! Každý hovoril inou rečou, napriek tomu sme si všetci rozumeli, a tak sme sedávali spolu celé dlhé noci, spievali, pili a debatovali až do rána, Rusi s Amíkmi, Angličania s Rakúšanmi. Bola to jedna veľká rodina, čierni, bieli, židia, kresťania, ateisti, z Provensalska a zo Sibíri, z Walesu a z Alabamy a z Viedne. Rusi priniesli mäso a vodku, Amíci konzervy a cigarety, Angličania whisky, Francúzi červené víno a všetci knihy, platne a časopisy z celého sveta. Aké to len boli priateľstvá, aké sme len mali všetci plány! Chceli sme vybudovať slušný, spravodlivý, nový svet. Cheers , Saša! Na zdarovie, Joe! Zničená Viedeň, zima, potkany – a koľko nádeje, ach, ako nekonečne veľa nádeje...“
Dané slovo musím dodržať... a míle prejsť, než uložím sa spať. Som tvoja, ty vieš... som vaša, vy viete. Som človek... a vy... ste ľudia.
